Moslimka, pornoherečka a ja

Autor: Jana Berežná | 9.12.2013 o 13:00 | (upravené 9.12.2013 o 13:11) Karma článku: 11,77 | Prečítané:  2954x

Predsudky. Súdim ľudí denne tak jednoducho a automaticky, že si to ani neuvedomujem. Chýba mi väčšia dávka tolerancie voči - nazvime to – abnormálnym javom. Zámerne píšem len o sebe, akonáhle by som použila množné číslo, súdim tým ostatných a celý článok by sa stal absurdným, také malé Kocúrkovo.

Moja Vierka chodí do škôlky, novej. Štátnej, v Petržalke. Dostala som ju tam prosbami a zázrakom. Keď sme bývali v Prahe, vytvorila som si spomedzi rodičov spolužiakov mojich detí parádny okruh známych, proste partia. Tieto veci sa nerodia ľahko, každý z nás musíme prekročiť istú dávku ostýchavosti a osloviť jeden druhého. A tak som otvorila oči a pozorne v novej škôlke vnímala každý náznak kontaktu s rodičmi. Dobrý tip od lokálpatriotov na nákup detských topánok alebo na krúžok moderných tancov príde vždy vhod. Neprišiel. Na miesto neho prišla neočakávaná situácia.

Kľačím zhrbená pri Vierkiných nožkách a súkam na ňu pásikované pančušky, už dávno som stratila trpezlivosť a snahu o samostatnosť v obliekaní. Potím sa v čapici a zimnej bunde, ale nevyzliekam sa, pretože dúfam, že odtiaľ čoskoro vypadnem. Dúfam márne, Vierka vstáva s jednou nohou v pančuche, druhou bosou a trvá na tom, aby som uhádla, ktorého snehuliaka spomedzi dvadsiatich ďalších pripichnutých na nástenke v šatni maľovala ona. Oukeyyy. Vyzliekam si bundu a tipujem toho so štyrmi snehovými guľami na sebe. „Nieee, toho maľoval Hamza!“ Dostáva sa mi urazenej odpovede a v spleti ďalších viet v tichosti premýšľam, kto dá svojmu chlapcovi meno Hamza. Nemusím premýšľať dlho, spoza rohu šatne vybehne chlapec, za ním počuť matku volať: „Hamza, nebež! Dobré ráno“, objaví sa v šatni aj ona a mám problém odzdraviť. Žena ako každá iná, ešte aj s bratislavským prízvukom, no s jedným rozdielom: má šatku na hlave.

Okamžite sa mi v hlave spúšťajú pochody myšlienok: chudera. Išla na dovolenku, zbalil ju tam dáky moslim a úplne zmagoril. Koľko takých už bolo! Prešla na jeho vieru, musela, nič iné jej nezostávalo. Možno nie je jediná a chlapík to ťahá aj s ínými ošatkovanými. Je mu podriadená, stratila svoj život, jej vlastná rodina s ňou isto prerušila kontakt. Ako asi vychovávajú svojho syna? Určite ho nemôže držať nakrátko a ktovie, ako sa správa k iným dievčatkám v triede...

„Miška, vyzlečieš si už tú bundičku, prosím?“ Ani som si nevšimla, kedy vošla do šatne druhá mamička. Nie, toto ma nemôže prekvapiť viac a s prianím dobrého rána sa otáčam k druhej mamičke, po prvom šoku nepripravená na šok ďalší. Haló, som tu správne? Nie, nestála tam ďalšia žena so šatkou na hlave. Tie by pod ňu totiž ani nezmestila. Boli dlhé, nápadne rovné, čierno čierne a pôsobili ťažkým dojmom (vyhnem sa prirovnaniu k Morticii, aj keď to jediné sa pre jej vlasy hodí). Postavu mala príťažlivo štíhlu, prsia k nej neprirodzene veľké. Push-upky robia síce veľké veci, a to doslovne, ale na takýto kumšt ešte nevyzreli, týmto prsiam musel pomôcť iný zázrak. Alebo zákrok. A tvár. Tá tvár, s večerným make-upom a neprirodzene snedou pokožkou. Keby lícne kosti a pery neboli napichnuté priveľkou dávkou gelu a na očiach neboli nalepené umelé mihalnice, poviem, že je to typicky krásna slovenka. Takto vo mne táto žena, oblečená v lesklých legínach a bunde s kožušinkou, okamžite vzbudzovala iba jeden dojem. Pornoherečka. No fuj. Iste ide na nejaké natáčanie práve, ale veď je len 7:45 ráno, to sa jej akože aj chce? Alebo to sa jej nemusí chcieť, keď to je jej povolanie? Ha?

„Nechcem ísť do škôlky,“ protestuje Miška a otvára dialóg. Chytíme sa ho zrazu všetky tri matky. Vykresľujeme našim deťom, aké zábavné je ostať v škôlke a vynechávame nepríjemnosti typu povinného spánku a hromadného cikania. A bavíme sa dobre. Medzi nami panuje ostýchavosť z prvého kontaktu a zo zreteľnej rozdielnosti, ale neovplyvňuje to našu debatu. Spoločne čítame deťom dnešný jedálny lístok. „Kuriatko s ryžkou a čerešňový kompót, mňam, aj ja by som si dala!“

Kde mám problém?“ Prečo vlastne? Prečo potrebujem ľudí zaradiť niekam, kam možno vôbec nepatria? A ak patria, je toto dôvod, aby som ich odsúdila a správala sa k nim bez bližšieho spoznania sa s chladným odstupom? No to je fakt, asi si s nimi hneď nepôjdem sadnúť na kávu, pretože nás zatiaľ nič spoločné okrem škôlky nespája. Možno by to bolo príjemné, možno poučné. A možno na nič. Ale toto som sa v tej šatni počas piatich minút naučila: fakt nesúď vtáka po perí. Fakt nie. Ani keď má šatku na hlave. Ani keď má na tvári napísané „I love sex“. Možno práve ja mám napísané v sebe niečo oveľa viac popudzujúcejšie, len mi nedorástli dostatočne veľké gule ísť s tým na verejnosť. Všetci máme.

S vychystanými deťmi spoločne vstupujeme do jednej triedy. „Na budúcu stredu máme Vianočnú besiedku,“ víta nás medzi dverami pani učiteľka. Ťažko sa ubránim vtipnej  predstave, ako Vierka, Miška a Hamza budú ruka v ruke spievať koledy.

V jasliach v Betleheme,
na slame, na zime,
leží malé Dieťa milé,
pán Zeme, pán Zeme..

Nech žije rovnoprávnosť a sloboda prejavu. A tolerancia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?