Ako sa (ne)stať hviezdou prvého kola pohovoru

Autor: Jana Berežná | 16.12.2013 o 12:17 | (upravené 16.12.2013 o 19:02) Karma článku: 12,29 | Prečítané:  2427x

Ja viem, ja viem, fakt viem! Aj personalisti sú len zamestnaní ľudia a musia podľa niečoho v priebehu tridsiatich minút zistiť, či človek sediaci oproti nim, zúfalo sa snažiac zakryť spotené kruhy na košeli, je naozaj ten správny typ na požadovanú pozíciu. Ale prečo to preboha musí byť tak šablónovité? To naozaj nie je prípustné sa ani trochu vzdialiť od danej matice a prestať predstierať, že sme dokonalí?

Vplyvom okolností som na pohovor prišla uvoľnená. Asi až moc. Spôsobovalo to vo mne vedomie, že práca, na ktorú sa hlásim, je síce fajn, ale nijak zvlásť sa z nej nepocikám a úspech, resp. neúspech dnes nerozkľúčuje moje ďalšie životné smerovanie. Predpokladám, že hocjaký personalista by ma za tento prístup rozniesol v zuboch do piatich sekúnd. Sorry!!!! Stalo sa.

Napriek tomu kruhy pod pazuškami samozrejme mám, a so stupňujúcim sa počtom minút čakania v miniatúrnej nehostilnej miestnosti sa ešte zväčšujú. Veď nikto nechce zo seba urobiť idiota. Prečo ma necháva tak dlho čakať? Je to súčasť hry alebo som len neslušne prišla o pár minút skôr? Moja pohodová nálada je nepríjemne narušená, začínam sa vrtieť na studenej plastovej stoličke. Asi by som mala počkať, kým mi nieko ponúkne niečo na pitie, ale kašlem na to, otváram si neďaleko stojacu fľašu minerálky a na drzovku si ju do pohára vylejem celú. A nech.

A už počujem energické klopkanie opätkov, do dverí vstupuje pani...hm, slečna asi, rozhodne mladšia ako ja, na tvári má ťažko profesionálny úsmev, ktorý jej mimochodom vydrží až do konca nášho stretnutia. Identifikujem tento úsmev ako povinnú masku, ktorú si predpokladám skladá až doma v posteli a tak trochu ju ľutujem. Každý máme dajakú prácu. Vlastne nie, ja prácu nemám. A preto som tu.

Nemôžem si pomôcť, nedokážem sa sústrediť na nič iné len na jej extrémne profesionálne vystupovanie, ktoré je tak profesionálne, až mi ťahá kútiky dohora. Ukľudni sa do prčic, koncetrácia. Pevný stisk ruky, sebavedomý pohľad do očí. Tak toto, dievča moje, zvládam aj ja, aha, sleduj ako dobre. Prvá, veľmi neformálna otázka týkajúca sa cesty do kancelárie ma má, predpokladám, uvoľniť. Ale ja sa nechcem viacej uvoľnovať, uvoľnená som dosť, áno, našla som to tu jednoducho, nie nezablúdila som, skip the bullshit please.

A v zápätí prestala sranda. Zrazu sme sa akoby ocitli na inom poschodí, v inej miestnosti, slečna chytila do ruky svoj vopred napísaný scenár a šla systematicky podľa neho. Lenže nevedela (alebo len nechcela vedieť?), že ja mám jeden taký podobný vo vačku tiež. Stála som pred veľkou dilemou: držať sa scenára a správne zodpovedať na otázky tak, aby som sa stala hviezdou prvého kola alebo sa na celé to strojené divadlo vyprdnúť a byť obyčajnou manželkou slušne zarábajúceho muža, matkou a ženou, ktorá sa chce realizovať v inšpiratívnej nestresujúcej práci na polovičný úväzok zároveň? Ale čo táto dvadsiatnička o tom môže vedieť? Pochopí ma? Neurazí sa? Nevyplaším ju?

„Čím vás zaujala táto pozícia?“

„A čo ja viem? Browsujem si browsujem po profesii, začínam sa nudíť sa jak pes, keď tu zrazu narazím na veľmi podobnú prácu, akú som robila doteraz a napriek tomu, že ma tá práca moc nebavila, moje lenivé ja ma presvedčilo, aby som sem poslala životopis, že o to ľahšie sa teoreticky zamestnám....alebo aspoň rýchlejšie opáčim atmosféru prvého kola.“

„Pracovná náplň mi príde veľmi zaujímavá“, hovorím nahlas na rozdiel od toho, čo sa mi spontánne tlačí do úst a vymenúvam jednotlivé body náplne práce tak, ako boli napísané na profesii. Huuu, trefa do čierneho, smelo v duchu ohodnocujem svoj prvý vstup do deja a dovolím si odľahčenú poznámku na záver: „A hľadám si prácu.“ Povedala som to?! Naozaj som to povedala nahlas?! Výborne, dávam do pľacu odkaz, že mi je vlastne jedno, akú prácu zoženiem, hlavne že dajaká bude. Oblejú ma poty a touto školáckou chybou hneď na začiatku sa mi búra pripavený scenár. V duchu sa odhodlávam presedlať na variantu číslo dva, čiže byť absolútne úprimná. Nie, ešte som nenabrala dosť odvahy.


„Pracovnú pozíciu otvára spoločnosť XY. Čo viete o tejto spoločnosti?“

No do riti, my naozaj neobídeme ani jednu z týchto otázok.

„XY pozná každé malé decko, čo je to za otázku? Vyrábajú A a B a budú asi veľká firma ako každá v ich odvetví, pretože A a B ľudia vždy kupovali a kupovať budú, no čo si budeme hovoriť..“

„Samozrejme, túto otázku som vopred očakávala a preto viem, že...“, sypem info, ktoré som vygooglila pár minút dozadu v aute na parkovisku, žoviálne sa usmievam a budujem si tým zničený most ku vytýčenému cieľu (skrz tento podliz je mi jemne nevoľno a tuším, že sa povraciam na prvom záchode). Slečna opätuje môj úsmev, ale keďže sa usmieva neustále jedným a tým istým úsmevom, horlivo analyzujúc moju osobnosť, nemôžem presne určiť jej prvotnú reakciu.


„Povedzte mi, prosím, niečo o vašich pracovných skúsenostiach, píšete v životopise, že...“

„No to je fakt, to tam mám napísané. Ale keby ste to  dočítali až do konca, dozviete sa, že som presne z ôsmich rokov bola pol roka tehotná, päť a pól na materksej a keď som sa z nej konečne vrátila a oprášila pavučinu z mozgových závitov, polovicu pracovnej doby som strávila doma kvôli chorým deťom, no niekto pri nich zostať musel, čiže ja. A preto môžem s čistým svedomím prehlásiť, že som síce veľmi šikovná, ale pracovne začínam od nuly. A ideálne na partime...“

A tak rozprávam o tom, čo by som asi v tej práci robila, keby som do nej skutočne aj pravidelne chodila. Čo by ma na nej bavilo, čo by ma sralo. V čom by som bola dobrá. Slečnin úsmev sa na chvíľku pretaví do tenkej čiary a sústredene píše na papier.


„Prečo ste sa z práce rozhodli odísť?“

Zvažujem, či pravdou niečo pokazím. A pohár mojich výmyslov sa aj tak pomaly naplňuje. Preto žiadne „hľadám novú výzvu“ alebo „vždy som chcela pracovať pre XY“, ale jednoduché a pravdivé: „presťahovali sme sa.“ Neposkytla som kľúč k bráne do svojho vnútra, no budete musieť, bohužiaľ, vymyslieť inú otázku.


„Kedy môžete nastúpiť do práce?“

„Veď vravím, že som nezamestnaná, jasné, môžem hneď. Aj keď, počkať, v pondelok mám kozmetiku, v stredu idem s dcérou k logopedičke, o týždeň plánujeme lyžovačku, no a staršia začína pokašliavať, asi  si ju radšej pár dní nechám doma...“

„Kedykoľvek.“


„Aké sú vaše platové očakávania?“

„Čo povedali, koľko ponúkajú? Tak podľa toho, to je jasné, nie? Nebudeme dráždiť hada bosou nohou a pýtať viac. A nebudem tu ani slepo hádzať cifru, aby som nakoniec zistila, že som sa neskutočne podhodnotila.“

„Toľko a toľko.“

„V poriadku, to je splniteľná požiadavka“. Slečna klopí oči a nenechá ma ani na chvíľu nazrieť, či som to odhadla správne.


„Môžeme teraz prejsť do anglického jazyka?“

„Môžeme, čoby nie. Čítala som 50  shades of grey po anglicky (ale ten slovník tu asi nevyužijem), pozerám filmy s anglickými titulkami a sem-tam skecnem s native speakerami, ale večne sa ich zo začiatku pýtam, o čom hovorili, kým si zvyknem...“

„Sure!“

Otázka, ktorá teraz nasleduje, je však v mojom rozhodovaní o prístupe k tomuto pohovoru natoľko kľúčová, že by som na ňu odpovedala rovnako aj v mandarinčine.

„What was your favorite subject at the university?”

Ale niee, štipnite ma, zabite ma, odneste preč. Odmietam loviť v zážitkoch spred desiatich rokov a odmietam zároveň variť z vody. Toto nemá nič spoločné s tým, kým som teraz. Ja chápem, že si slečna chce overiť, či je moja angličtina, ako sa v požiadavkách na túto pozíciu píše, na komunikatívnej úrovni. Ale....odpijem si z vody a nechávam si tým čas na rozmyslenie. Teraz alebo nikdy.

„Ak mám byť úprimná“ – a čo najcitlivejšie omieľam horúci zemiak v papuli – „táto škola je ako každá iná s ekonomickým smerom a nikdy ma príliš nebavila. Môj svet sa točil okolo športu a priateľov. A životu na internáte. A chcela som ísť na VŠMU, ale nejak to nedopadlo. Skúšala som hrať na gitare a veľa písala...A vlastne, ja som na fakulte založila časopis...“, osvietilo ma a zvyšok debaty v angličtine som rozprávala funny príbehy o časopise a samozrejme som nezabudla spomenúť, aké prínosné to pre mňa bolo. Ani zmienka o obľúbenom predmete.

A znova, slečna s úsmevom pevne vrytým do lícnych svalov na sebe nedala nič poznať, aj keď mám pocit, že v jej očiach prebehlo niečo ako záblesk sklamania „hm, škola ju nebavila“. Alebo to bola úľava? Úľava z toho, že konečne nikto nič nepredstieral a vyšiel s pravdou von? Úľava, že ona nieje jediná, ktorá vyštudovala, ako sa dobrému dievčaťu patrí, ekonomický smer? Alebo som naozaj jedna z mála, ktorú tá škola nenadchla?

Na záver, ako to už býva a ako to ani tu nemoho prebehnúť inak, som dostala priestor na otázky.

„Nič viac ma nezaujíma, všetko bolo povedané, pustite ma von, dá sa mi na záchod, chcem sa nadýchnuť čerstvého vzduchu. A vlastne je čas vyzdvihnúť deti, zaniesť ich na plávanie a hodiť kurča do rúry, nech máme na večeru, takže dovidenia.“

„Áno, zaujíma ma, prečo sa otvára táto pozícia. A ešte mi prosím povedzte niečo o tejto spoločnosti, na vašej web stránke som sa dočítala, že...“ Chrlím jednu otázku za druhou a nevnímam príliš odpovede, preto ani neviem reagovať a ukončujem môj predstieraný záujem a celý tento pohovor.
Niečo je zle so mnou alebo s týmito ľuďmi, vravím si, no čo už, beriem to ako skúsenosť, na budúce si pripravím žvásty o obľúbenom predmete na vysokej škole. Jou. Alebo koniec, ja vlastne na žiadny takýto pohovor už nikdy nepôjdem. Budem len veľa písať a raz sa to odvážim dať aj niekomu prečítať. A možno aj budem blogovať. A možno raz aj napíšem celú knižku, tú už dnes zbúcha hocikto, to nemôže byť až tak ťažké...

Telefón, neznáme číslo.

„Dobrý deň, tu je tá a tá zo spoločnosti XY, rozhodli sme sa pozvať vás na druhé kolo pohovoru...“
„...to sú výborné správy...áno...áno...v poriadku...áno, prídem, budem sa tešiť, ďakujem, dopočutia...“

Here we go again.



PS: druhé kolo sa podarilo. Výsledok zatiaľ nejasný, ale pocit z otvorenej debaty bez predstierania hrejivý. Nebude to také zlé so všetkými personalistami. A so mnou tiež.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?