Minule sa kamarátka, celá hrdá z veľkolepého úspechu, podelila o dojmy z darovania prekvapenia. Okamžite potom, čo ON darček rozbalil, jej totiž napísal: "Nechaj ma chvíľu vydýchnuť." A keď si vydýchol, napísal vraj toto: "Mal som čo robiť, aby som neprišiel hneď k tebe a nestrčil ti jazyk priamo až do krku."
Kroch kroch, hovela si vo svojom blate extázy. Preniesla na mňa svoje motýle. Úplne ma tým rojom nakazila. Aj ja chcem niekoho tak potešiť, že nebude vedieť, čo od radosti! (Ok, ten jazyk do krku neni nutný.) Doteraz mi to nejak veľmi nechýbalo, čo ja viem, opýtala som sa, co obdarúvaný potrebuje, kúpila, dala. Štastné a veselé. Nefungovalo to tento rok, tá spontánna radosť sa nedostavila a dokonca ani tá predstieraná. A to stále hovorim o vopred dohodnutých, chcených darčekoch. Zamrzelo.
Dostávate a dávate prekvapenia? A ak nie, potom prečo, keď je to tak parádny pocit?
Možno preto, ze dnes si kúpime všetko, čo potrebujeme presne vtedy, keď to potrebujeme. Nemusíme čakať a ani nečakáme na svoje či hromadné sviatky.
Možno preto, lebo sme tak prieberčiví, alebo nazvem to sofistikovanejšie, mame tak vyšperkovaný vkus, že nám už proste hocičo jemne odlišné od ideálu, aký by sme si priali dostať, nesadne do noty.
Možno preto, že nám nič nechýba. (Hm, riadne prvoplánová myšlienka, ale nemažem, je na nej niečo pravdy.)
Možno preto neprekvapujeme, pretože toho človeka dobre nepoznáme. Nebaví nás namáhať sa, premýšľať, venovať tomu viac času, kuť pikle, šifrovať, tajiť a schovávať. Aké smutné, ak je to niekto blízky. A myslím tým naozaj blízky. Nemáme potrebu vidieť mu na tvári tú "jazyk do krku" náladu.
Už teraz viem: ďalšie Vianoce budú iné (yes!). Pre každého prekvapko. Trochu viac si otvorím bulvy a pokúsim sa rozpoznávať skryté priania. Možno sa mi tým podarí aj niekoho nakaziť.
Ibažeby nie.
Tolerancia všetkým prisprostastým prekvapeniam darovaným z lásky. A jasné, svetový mier v 2014.
